(ja som tá bez okuliarov)

Mini- Európe v Bruseli. Všetko bolo presne skopírované, nádherné, obdivovania hodné. Pre mňa trošíčku malé, ale má to byť také, takže čo sa sťažujem však? Tak akosi mi, ale stále nedochádzalo, že som dvetisíc kilometrov od domova, sama, *nie až tak úplne, ale viete* . Keď sa tak nad tým zamyslím, ešte nikdy som nebola tak ďaleko bez tých retardov *nie väčších ako som ja* mojej rodiny. Stromy boli, ako obyčajne zelené, obloha zatiahnutá. Všetko po starom.

Tu je hádam jasné, čo vidíte. Mňa a miniatúry :)

Bruselská molekula

Nakoniec sme sa s kamarátkou rozhodli, že keď sme teda v tom Belgicku, dáme si vafle. Po pár neúspešných pokusoch, keď na nás ľudia, ktorí rozprávali po francúzsky a nemecky, nepozerali ako na debilov, sme sa so starou dobrou angličtinou konečne dohovorili. Doma som prehlásila, že nemám rada toto jedlo, že je na mňa príliš sladké *čo aj je, je brutálne sladké* som svoj názor zmenila. Vafle sú skvelé, i keď vám zuby začnú nariekať a dožadovať sa kefky s pastou. Na záver, aby toho nebolo málo, ešte sme si dali k tomu aj čokoládu *na vafle*. Pravdepodobne som mala, vzhľadom k tomu, že sa poznám predpokladať, že budem celá od nej a zobrať si viac utierok.

 Jedna selfie s vafľami a čokoládou, mňam....

Ale ja nie, veď ešte treba jednu fotku pri fontáne, kde budeš celý mokrý, tak ako ja, ak sa teda postavíš na "správnu" stranu, čo som urobila.

Keď sme si už ako tak ponaťahovali nohy a spomenuli si ako kráčať, bol čas ísť ďalej. Našťastie, nie až tak ďaleko. Zastavili sme *ja a naša výprava* blízko hraníc, vo Francúzsku. Bol to malinký motel, ktorý som si ani nefotila. Nedbajúc, že nám nedovolili ísť na prechádzku ani okolo budovy, užila som si tých vzácnych šesť hodín spánku v posteli.

To be continued...