„ Dobré ráno tu býva rodina Prizovcov?“ prikývla som.

„ Je tu nejaký dospelý, s ktorým by som sa mohol porozprávať?“ práve som sa zobudila, zrak sa mi ešte stále dostatočne nezaostril, no a pred mojimi dverami už stál typický policajt v hnusnej uniforme s čiapkou na hlave.

„ Dobré ráno. Áno doklopali ste sa k správnej rodine. Nie je tu nikto starší než ja. Moji rodičia sa ešte stále nevrátili z divadla, asi si urobili romantický večer a objednali hotel. Prezradíte mi teda prečo ste prišli?“ pokrčila som plecami. Boleli ma, tak ako aj zvyšok tela. Neviem, čo som včera v noci robila, ale má to dôsledky. Vždy si pamätám všetko, ale dnes? Nevadí dozviem sa to neskôr, pravdepodobne si chalani na niečo spomenuli, veď na nich alkohol nikdy tak nepôsobí, však? Tiež by som sa rada napila, asi som to trošku prehnala. Takúto kocovinu som už dávno nemala.

„ Potrebujete niečo konkrétne?“

„ V tom prípade si myslím, že by ste ma mohli pustiť do bytu,“ bez súhlasu prešiel dnu. V poriadku, aj tak som to chcela urobiť.

„Dáte si niečo? Kávu alebo čaj?“ spýtala som sa cestou do kuchyne. Ja si rozhodne niečo urobiť idem. Na raňajky ešte spoľahlivo pripravená nie som, ale hrnček minerálky by sa hodil.

„Tadiaľ,“ nasmerovala som ho do obývačky.

„Nie, ďakujem. Mohli by ste si, prosím, prisadnúť ku mne?“ ukázal na miesto na našej krémovej sedačke. Namierila som si to teda tam. Ešte som si ani nestihla sadnúť a už pokračoval.

„Mohli by ste mi povedať, čo vidíte na tých fotkách?“ zvalila som sa tam, kde ukázal. Proste si moje telo povedalo dosť. Iba tak samo od seba prestalo pracovať. Na dvoch fotkách boli preskenované kópie fotiek z občianok mojich rodičov. Na ďalších dve autá. Jedno poničené menej, to druhé, naše, viac. Vo vnútri boli ľudia. Celí zakrvavení, očividne bez života. Okolo žltá páska, policajti, sanitka, hasiči. Keď som sa však lepšie prizrela tým osobám, spoznala som ich. Boli to moji rodičia.

„Sú to vaši rodičia?“ nemo som prikývla. Hlavou mi preblesla myšlienka, že mi to mohol povedať citlivejšie, ale hneď som ju zavrhla. Nemala som silu, ani čas o tom premýšľať. Zaplavil ma smútok, horké slzy sa mi kotúľali po tvári.

„Ako?“ neodpovedal hneď.

„Autonehoda, predpokladáme, že sa vracali po diaľnici domov, keď to do nich napálilo druhé auto. Bližšie informácie by sme však radšej poskytli osobám starším ako osemnásť rokov. Mohli by ste mi dať kontakt na nejakých člnov vašej rodiny?“ chcela som mu vykričať, že to boli moji rodičia a že si zaslúžim vedieť presne, čo sa stalo, ale tváril sa dosť nekompromisne. Prikývla som, no nemohla som sa prinútiť spomenúť si, kto ostal. Mama bola jedináčik a jej rodičia už zomreli. Otec nikdy nespomínal nič o svojej rodine, možno pre to, že jeho rodičia už boli tiež po smrti. Vtedy si na to spomínam, mala som asi päť rokov, musela som si obliecť čierne šaty a hodiť hlinu do jamy. Otec bol s toho riadne zdrvený. Tuším mi mama raz spomenula, že mal brata, ale nikdy sa s ním nestýkal.

„Neviem však, či môžem urobiť veľa, moja rodina nebola veľká. Myslím si, že by tu mal byť niekde notes s číslom na otcovho brala, ale nie som presvedčená, či vôbec existuje. Nieto ešte, či sa mu dovoláte.“

„Je mi to veľmi ľúto,“ chytil ma za ruku, „no teraz prosím Alex, posnažte sa nájsť to číslo, nikto z nás nechce, aby ste museli ísť do detského domova,“ usmial sa na mňa a naskočili mu vrásky okolo očí.

Našla som hrubú knihu s maminými a otcovými spoločnými priateľmi. Prešla som ich všetky, až som konečne, až som konečne našla to, čo som hľadala. Prepísala som ho na malý žltý papierik, ktorý sa dal o niečo prilepiť, a podala mu ho.

„Idem si na chvíľu ľahnúť. Môžete ma tu nechať samú? Idete späť na policajnú stanicu? Ak tu musíte ostať, prosím, cíťte sa tu ako doma?“ už som odchádzala, keď som si spomenul, že som sa chcela opýtať aj niečo iné.

„Budem musieť ísť s vami a do detského domova? Myslím v prípade, že sa neozve? Pretože by som radšej ešte predtým zavolala nejakým ich priateľom. Myslím, že by som u nich mohla ostať až pokým nebudem mať osemnásť, čo bude už o niekoľko mesiacov. Rozhodne totižto nechcem ísť do detského domova,“ na predošlé otázky mi neodpovedal, i keď sa ma to bytostne dotýkalo. Teraz mi len naznačil súhlas a ja som sa potichu vyparila do svojej izby. Zababušila som sa do teplých perín, ktoré ešte stále voňali avivážou. Prikryla som si hlavu a priala si nikdy viac odtiaľ nevyliezť.

Mimochodom, ostrihala som sa ! :D .. Čo na to poviete ?