VAROVANIE! táto časť je dlhšia, než tie predtým, preto tam je 1/2, rozdelila som ju.

„Karolína, už som doma!“ kričí brat popri tom, čo vstupuje do chodby. Fajn, tak možno predsa len niekto predpokladal, že budem doma. Zostupujem dole do chodby a otáčam hlavou, kým nenazriem brata. Problém nastáva vo chvíli, keď si uvedomím, že nie je sám. Prečo len nie je sám? Znova otáčam hlavou. Tento raz pre to, aby prichádzajúci hostia nevideli moju nenamaľovanú tvár s mokrými vlasmi. Vybieham po schodoch do svojej izby. Zamykám dvere. Čo som očakávala? Okamžite si sadám pred toaletný stolík. Za tie roky som si tu a tam niečo kúpila. Teraz bol celý zaprataný všakovakými vecami. Každá jedna mohla mať malinký účinok, no poväčšine boli na okrasu. Aby keď ku mne prišla nejaká tá návšteva, mohla obdivovať, čo všetko mám. Teda ak počítate ženskú návštevu. Chlapa som vlastne do domu nikdy nepriviedla.

Nemám odvahu zobrať všetky tie veci, zhrnúť ich do škatule a preniesť ich do mesta. Tak tu na ne len sadá prach. Samozrejme, odhliadnuc od situácií ako je táto, keď domov príde päť bratových dávnych známych na kus reči. Budem si musieť zapamätať ich mená, nachystať im nejaké občerstvenie a občas sa usmiať na hlúpom vtipe. Vtipné je, že doma nemáme žiadne jedlo. Kto by sa obťažoval návštevou obchodu?

Pozriem sa na seba do zrkadla a v duchu prikývnem. Môže byť, už nevyzerám ako zmoknuté kurča, už vyzerám proste len zmoknutá. Rozhodujem sa, čo urobiť s vlasmi. Nakoniec mi vyhovuje, že ich môžem nechať len tak vyschnúť, a tak zídem opäť dole. Správne predpokladám, že sú v obývačke.

„Ahojte,“ vyslovujem a už vtedy sa cítim trápne. Horšie je už len, keď zdvihnem ruku v pokuse zamávať im. Nikdy som to nevedela, tak prečo predpokladám, že teraz toto gesto zožne úspech?

„Pozrimeže kto sa dnes ukázal,“ oslovuje ma jeden z bratových kamarátov. Mračím sa. Neviem, kto to je. Ten neznámy oproti mne sa zamračí tiež.

„Ty si ma nepamätáš, však?“ opýta sa. Zamračím sa ešte viac.

„Mala by som?“ nejako mi to nejde do hlavy. Ten chlap vybuchne smiechom a veľavravne sa pozrie na môjho brata.

„Denis, nepripomenieš jej, kto som?“ brat, ktorého milujem, neustále si to pripomínam, potriasol hlavou a taktiež sa zasmial.

POZOR, teraz tu bude veľmi veľa fotiek, ak sa na ne nechcete pozerať, pokojne to preskočte až ku komentárom. Prosím, zanechajte mi nejaké. Ľúbim vás.