Domov prídem celá mokrá. Ľad už na mne pomaly zamrzol a jediné, čo ma delí od toho, aby mi nezačali odpadávať prsty je teplá sprcha, do ktorej prídem. Voda páli na koži, i keď je skoro studená. Nikoho neprekvapuje, že som domov prišla až tak to neskoro. Nikto nie je doma. Čo som predpokladala? Že keď zomrie babka zrazu sa všetko zlé, čo bolo v našej rodine, zázračne napraví a bude v poriadku len pre to, že všetci prišli na pohreb? Stretli sme sa, to áno, dokonca sme sa aj objali, ale to bolo všetko. Vychádzam zo sprchy, biela osuška, ktorú som si priniesla z môjho bytu je omotaná okolo tela. Z vlasov mi kvapká voda. Nikdy si ich nesuším fénom alebo inak nezbavujem vody. Nie je to prirodzené a mohlo by ich to zničiť. Nezabíjam ich.

V celom dome je zima. Nenašiel sa nikto, kto by do pece hodil drevo a zapálil ho. Má zmysel tu ostávať? U mňa na byte by som aspoň mohla pracovať. Náhle si uvedomujem, že pohreb je až zajtra. Ľudia sú pozvaní a vyžaduje sa odo mňa, aby som ostala. Aj proti mojej vôli.

Zapaľujem zápalku. Jej oranžové svetlo nachvíľu osvieti miestnosť pri peci, ešte skôr, než ju do nej vložím. Ostávam na chvíľu sedieť a pozorujem plamene, mihajúce sa v prítmí. Onedlho mi napáchnu vlasy dymom. Mala by som sa pohnúť.

Vstávam. Prechádzam do každej izby. Otáčam páčku na radiátoroch. Ruku mam položenú na jednom z nich. Hučí, ale neprináša žiadne teplo. Spomínam si, ako ma dedo učil odvzdušňovať radiátory. Rýchlo teda nachádzam ten správny kľúč. Nastavím sklenenú fľašku pred otvor, potočím závit. Najskôr sa nič nedeje, potom odtiaľ vychádza zvuk, ktorý nemám rada, nakoniec voda. Rýchlo zatváram závit. Teplo na seba nedá dlho čakať. Kľúč zaštrngotal v zámke. Niekto prišiel.