Noci, tie sú stále rovnaké. Tmavé, občas s mesiacom, inokedy bez. Je jedno, či budem sedieť pri bare s červeným rúžom na perách, nechávajúc ostatných osamelých ľudí kupovať mi drinky. Je jedno, či budem sedieť pri okne a pozerať sa na ročné obdobia, ktoré sa rýchlo striedajú. Je jedno, či budem sedieť na zastávke a čakať na najbližší spoj domov. Stále budem sama. Osamelá v noci, kde je tma a čierna hlavnou farbou.

Mohla by som zavolať svojich kamarátov, no tí majú vlastný život. Tak si teda žijem sama so sebou. Vodne v noci. Hádam sa s osudom, ktorý mi nadáva do bezútešných prízrakov povaľujúcich sa popri ceste. Ja sa ale nepovaľujem, prežívam z hodiny na hodinu, to áno, no neznepríjemňujem iným ľuďom život. V tom je rozdiel.

Je zima. Nemyslím len ročné obdobie. Je seriózna zima. Sneh padá z oblohy a znepríjemňuje mi to, čo som ešte pred hodinou nazývala krátkou prechádzkou. Nie som oblečená na nič podobné, je mi zima. Na čiapke mám aspoň dva centimetre snehu. Každým ďalším krokom sa týram. Mohla by som sa vrátiť, pokojne sa otočiť. No hovorím si, ešte jeden krok. Ešte jeden a budem tam. Problém je, že neviem, kde to je. Idem proste ďalej do hôr. Niekde musím. Občas na chvíľku prestane snežiť a ja si myslím, ‚konečne‘ moje oči si oddýchnu. No potom, o necelých tridsať sekúnd, začne fúkať vietor. Biele záveje sa znova zdvihnú dohora, pokryjú moje telo bielym práškom. Zažmurkám, domnievajúc sa, že niečo uvidím. Pousmejem sa nad tým, aká hlúpa som bola.

Som v zajatí prírody. Svetlá mesta nie sú už dávno viditeľné. Keď dýcham, objavujú sa oblaky pary. Utekám do neznámej tmy. Môže byť tak päť hodín. Zotmieva sa. Nohy sa mi pletú. Nie, nič som nepila. Proste sa hlbšie zabárajú na nerovnej zemi do snehu. Je viac tma.

Utekám ďalej. Pred čím, démonmi. Niekde v diaľke sa ozývajú strely. Neviem, či ma niekto naháňa s puškou v rukách, alebo len nejaký blázon zapálil ohňostroj. Pozriem sa na svoje topánky. Sú celé pokryté snehom.

Rozviazala sa mi šnúrka. Potkýnam sa a padám. Zisťujem, že životu sa nedá uniknúť. Akoby sa dalo? Veď je všade okolo mňa.