Nie, tento článok nebude o okuliaroch (aj keď nadpis by sedel)

Dlho som sa učila, ako si veci nechávať pre seba, ako nehovoriť o tom, ako sa cítim, ako si tým ešte viac nekaziť deň. Pomaly však o túto schopnosť prichádzam, pretože som si uvedomila, že len môj pohľad na vec nestačí a potrebujem veci dostať zo svojho systému von. 

Inými slovami, za posledné dva týždne som o tom, ako sa cítim a aká je vlastne pravda rozprávala s veľa ľuďmi (najlepší super squad ktorý si môžem želať, naozaj ♥). Boli tu veci, u ktorých som si uvedomovala, že ich viac nedokážem nejako znášať sama a tak nejako ma to až príliš pohlcovalo a nerozmýšľala som nad ničím iným. Až raz som sa rozhodla, že sa to už viac nedá a v konečnom dôsledku to vlastne ani nemá cenu. 

Kedysi som toto všetko riešila v chate s neznámymi ľuďmi z druhého konca sveta, ale namiesto toho, aby som sa na svoje problémy pozerala nejako racionálne, tak mi len povedali "Ahwww that sucks"... toho som si bola vedomá. Vedela som, že to je na nič.  

Prišla som na to, že ja som pre nich úplne neznámy človek, aj keď sa s nimi "rozprávam" dennodenne. Z ich pohľadu som bola len neznámy človek, ktorý rozpráva o ešte menej známych ľuďoch a to strácalo podstatu, teda aspoň pre mňa. Bolo to ako napísať niečo do denníka a očakávať odpoveď. 

Som šťastná, že moji priatelia sú mojimi priateľmi. Som nekonečne vďačná za môj "squad", za to, že tu sú pre mňa, za to, že mi pomáhajú so mnou (v podstate), za to, že sa s nimi môžem podeliť o tie skvelé veci, o zážitky, tajomstvá a podobne, ale aj o tie nie až tak skvelé veci. ♥ 

Snáď Vám nevadia tieto moje "rant" príspevky, ale tak nejako ma ich baví písať tho :3 ♥ 

MIMOCHODOM: dostávame sa do tej krásnej časti jesene, o chvíľu je november a ja začínam mať znova chuť na čokoládu s marshmallow.