Občas je život ťažký, z veľkej časti premrhaná záležitosť. Teda okrem detstva, kedy si niečo také neuvedomujeme, ale to vôbec nemám na mysli. Skôr také to každodenné minimum, kedy sa každé ráno zobúdzame s rovnakým, stereotypným povzdychom. Uvaríme si rannú kávu a konečne nájdeme dve rovnaké ponožky.
Snažíme sa , možno až príliš, prejsť mestom ako individuál. Ako čisto jedinečný typ človeka, ktorý je nielen úžasný sám pre seba, ale hlavne pre ostatných, a ma svoj zmysel. Je to ťažké a hlavne dosť nemožné. Každý sme svojím spôsobom rovnakí. Nech už sa akokoľvek snažíme. Bude tam rovnaký účes, farba očí či kabát obľúbenej farby.
Nechcem byť zlá, ale unikátnosť fakt nie je, vždy tam bude niečo spoločné, je nás tu veľa, sme predsa ľudia. Napriek tomu, originalita áno.
A tak aj ja hľadám cestu k strateným dňom. Ako nepremrhať ďalší zajtrajšok. Žiť, nie len byť alebo prežívať, ale žiť. Robiť obyčajné veci mojimi a vzťahy komplikovanejšími. Lebo veď tak ako v jednoduchosti je krása, tak zložité veci môžu sa rázom stať jednoduchšími, ak ich rozpletieme. Len už s dávkou zadosťučinenia.
Myslím, že som našla taký ten vlastný zaručený spôsob. Snažím sa ľuďom priať len to najlepšie, teraz nejde o moju veľkorysosť, skôr naopak, pretože to vyčarí môj úsmev na mojej tvári. Hovoriť im ako krásni sú, pretože sú.
Nebyť len tak dajako polovične nažive, ale smiať sa a plakať. Trhať si vlasy a nechať sa strhnúť bláznivým ošiaľom toho chlapa od vedľa. Vycestovať si vlakom len tak do neznáma a stratiť sa ďalej v priestore a čase. Jesť zmrzlinu aj v decembri a šmýkať sa na saniach aj na blate ak nie je sneh.
Je to úplne strašné, otrepané klišé, ale život je len jeden a mám pocit, že sme ho zabudli žiť. Len čakáme, kým bude piatok, víkend, prázdniny, kým si kúpime nejakú vec alebo sa pôjdeme pozrieť na určité miesto. Môžno je čas zobudiť sa.
Táák a je to, po dlhej dobe som v sebe znova našla hlas. Rozmýšľajme trošku pred novým rokom, tak ako ja, aby ste si spolu so mnou mohli dať novoročné predsavzatia. Love ya all, drahí čitatelia
Snažíme sa , možno až príliš, prejsť mestom ako individuál. Ako čisto jedinečný typ človeka, ktorý je nielen úžasný sám pre seba, ale hlavne pre ostatných, a ma svoj zmysel. Je to ťažké a hlavne dosť nemožné. Každý sme svojím spôsobom rovnakí. Nech už sa akokoľvek snažíme. Bude tam rovnaký účes, farba očí či kabát obľúbenej farby.
Nechcem byť zlá, ale unikátnosť fakt nie je, vždy tam bude niečo spoločné, je nás tu veľa, sme predsa ľudia. Napriek tomu, originalita áno.
A tak aj ja hľadám cestu k strateným dňom. Ako nepremrhať ďalší zajtrajšok. Žiť, nie len byť alebo prežívať, ale žiť. Robiť obyčajné veci mojimi a vzťahy komplikovanejšími. Lebo veď tak ako v jednoduchosti je krása, tak zložité veci môžu sa rázom stať jednoduchšími, ak ich rozpletieme. Len už s dávkou zadosťučinenia.
Myslím, že som našla taký ten vlastný zaručený spôsob. Snažím sa ľuďom priať len to najlepšie, teraz nejde o moju veľkorysosť, skôr naopak, pretože to vyčarí môj úsmev na mojej tvári. Hovoriť im ako krásni sú, pretože sú.
Nebyť len tak dajako polovične nažive, ale smiať sa a plakať. Trhať si vlasy a nechať sa strhnúť bláznivým ošiaľom toho chlapa od vedľa. Vycestovať si vlakom len tak do neznáma a stratiť sa ďalej v priestore a čase. Jesť zmrzlinu aj v decembri a šmýkať sa na saniach aj na blate ak nie je sneh.
Je to úplne strašné, otrepané klišé, ale život je len jeden a mám pocit, že sme ho zabudli žiť. Len čakáme, kým bude piatok, víkend, prázdniny, kým si kúpime nejakú vec alebo sa pôjdeme pozrieť na určité miesto. Môžno je čas zobudiť sa.
 |
| keď máme čas v škole s Miškou :3 |
 |
| moje venčekové šaty a naše zoskupenie |
Táák a je to, po dlhej dobe som v sebe znova našla hlas. Rozmýšľajme trošku pred novým rokom, tak ako ja, aby ste si spolu so mnou mohli dať novoročné predsavzatia. Love ya all, drahí čitatelia
-Paťka
