Pastel Queens

Občas je život ťažký, z veľkej časti premrhaná záležitosť. Teda okrem detstva, kedy si niečo také neuvedomujeme, ale to vôbec nemám na mysli. Skôr také to každodenné minimum, kedy sa každé ráno zobúdzame s rovnakým, stereotypným povzdychom. Uvaríme si rannú kávu a konečne nájdeme dve rovnaké ponožky.
Snažíme sa , možno až príliš, prejsť mestom ako individuál. Ako čisto jedinečný typ človeka, ktorý je nielen úžasný sám pre seba, ale hlavne pre ostatných, a ma svoj zmysel. Je to ťažké a hlavne dosť nemožné. Každý sme svojím spôsobom rovnakí. Nech už sa akokoľvek snažíme. Bude tam rovnaký účes, farba očí či kabát obľúbenej farby.
Nechcem byť zlá, ale unikátnosť fakt nie je, vždy tam bude niečo spoločné, je nás tu veľa, sme predsa ľudia. Napriek tomu, originalita áno.
A tak aj ja hľadám cestu k strateným dňom. Ako nepremrhať ďalší zajtrajšok. Žiť, nie len byť alebo prežívať, ale žiť. Robiť obyčajné veci mojimi a vzťahy komplikovanejšími. Lebo veď tak ako v jednoduchosti je krása, tak zložité veci môžu sa rázom stať jednoduchšími, ak ich rozpletieme. Len už s dávkou zadosťučinenia.
Myslím, že som našla taký ten vlastný zaručený spôsob. Snažím sa ľuďom priať len to najlepšie, teraz nejde o moju veľkorysosť, skôr naopak, pretože to vyčarí môj úsmev na mojej tvári. Hovoriť im ako krásni sú, pretože sú.
Nebyť len tak dajako polovične nažive, ale smiať sa a plakať. Trhať si vlasy a nechať sa strhnúť bláznivým ošiaľom toho chlapa od vedľa. Vycestovať si vlakom len tak do neznáma a stratiť sa ďalej v priestore a čase. Jesť zmrzlinu aj v decembri a šmýkať sa na saniach aj na blate ak nie je sneh.
Je to úplne strašné, otrepané klišé, ale život je len jeden a mám pocit, že sme ho zabudli žiť. Len čakáme, kým bude piatok, víkend, prázdniny, kým si kúpime nejakú vec alebo sa pôjdeme pozrieť na určité miesto. Môžno je čas zobudiť sa.

keď máme čas v škole s Miškou :3

moje venčekové šaty a naše zoskupenie

Táák a je to, po dlhej dobe som v sebe znova našla hlas. Rozmýšľajme trošku pred novým rokom, tak ako ja, aby ste si spolu so mnou mohli dať novoročné predsavzatia. Love ya all, drahí čitatelia

Keby moje vlasy stále nevoňali ako piatkový večer, tak by som asi nemala žiadnu inšpiráciu písať tento článok.

Povedala by som však, že dnes tej inšpirácie mám ešte menej ako zvyčajne, o čom svedčí aj to, že som sa celý deň nezmohla na nič iné ako jedenie instantných cestovín a sledovanie seriálov bez prestávky.

K čomu sa chcem ale dostať je krátky zoznam vecí, ktoré som zistila za necelé dva dni.

1. Chémia je vážne super, naozaj ma baví a je to niečo, čo by som chcela robiť v budúcnosti (KONEČNE SOM NIEČO NAŠLA, KONEČNE!! prosím, pripomeňte mi, že mám chémiu rada, keď na ňu budem nadávať.)
2. Prázdne mesto je strašidelné a znepokojujúce.
3. Ak sa bojíte tmy, tak dokážete v piatok večer prejsť kilometer za tri minúty (vážne. jeden z najhorších zážitkov)
4. Z veľa jedla vám môže byť horšie ako z alkoholu.
5. Sny vás môžu seriózne dojebať... vo veľkom štýle.
6. Ak je na instantných cestovinách napísané 0,5 litra, pridajte 0,5 litra. Inak z toho bude syrová voda s cestovinami. (ja sa učím na vlastných chybách, vy sa učte na mojich)

Listy padajú zo stromov, dni sú kratšie, noci chladnejšie, pomaly vyťahujeme rukavice a šály, prípravy na zimu sú v plnom prúde.

Nie je ťažké uhádnuť, prečo som sa rozhodla písať práve o tomto. O starých spomienkach a úsmevoch na tvári. Tých predsa nikdy nie je dosť. Tak som si povedala, teda, je to všeobecne známe, že niektorých vecí naozaj nikdy nie je dosť. Napríklad takej čokolády, ale ani chleba sa nepreješ. Mne sa veľakrát stáva niečo podobné. Nie len s jedlom, samozrejme, ale aj s ľuďmi a hudbou.