Aj keď sa krvopotne snažím oddeľovať nejaké emócie s hlbším významom od blogu a filtrovať svoj obsah, rozhodla som sa, že si tým raz za čas až tak neublížim, nie? Ani teraz si nie som tak celkom istá, či to neukončiť tu a napísať o niečom inom, ale nejdem vymazávať ďalší článok.

Milujem jeseň, ale už by som skôr potrebovala niečo menej sivé (??). Prečo? Lebo s ubúdajúcim svetlom a s pochmúrnym počasím sa mení moja nálada. Je síce krásne prechádzať sa v daždi, je krásne sa nadýchnuť čerstvého jesenného vzduchu, dokonca aj tá ranná hmla je krásna, ale to len dovtedy, kým sa dokážem vôbec sústrediť na krásu okolia a nie na nič iné.

V podstate sa len cítim neskutočne sama, aj keď mám plno ľudí okolo seba, ktorých mám naozaj rada! Prisahám, že ich milujem najviac na svete, ale mám pocit, že mi chýbajú ľudia, ktorých ani nepoznám. Prechádzam sa naokolo so širokým úsmevom na perách, v hlave mám plno šťastných myšlienok, ale táto sa vždy vynorí, keď sa prestanem sústrediť. 

Najhoršie na tom je, že keď sa na tieto slová pozerám znova, vôbec mi nedávajú zmysel. Na druhej strane si myslím, že by som to nevedela napísať inak. Toto je najbližšie vysvetlenie malej časti mojich myšlienkových pochodov a asi najviac, čo som z nich kedy odhalila niekde, kde k nim majú ľudia voľný prístup. Nie je to všetko, ani zďaleka. Ale na dnešok si myslím, že je toho až priveľa.