Je 9. decembra 2014, tri hodiny popoludní. prechádzam pomedzi uličky medzi panelákmi. V ušiach mi znie vianočná koleda, ktorú hrali v maličkých stánkoch s punčom na námestí. I tadiaľ som prechádzala.
Rozhliadam sa okolo. Nikde žiadny sneh. Nič, čo by pripomínalo, že zima sa blíži. Pravdepodobne to ani nerobí, tak prečo?
Prechádzam po zimnom asfalte. Počujem ozvenu svojich vlastných topánok určených na sneh búchať pri každom ďalšom pohybe. Poťahujem si zimné rukavice.
Neponáhľam sa. Teraz, tak po dlhej dobe, nikam nemusím bežať. Snažím sa vyzistiť, čo je čaro Vianoc.
Vietor fúka tak ako obyčajne. Hlasno a neúprosne. Stromy sa nebezpečne hýbu zo strany na stranu, nahlas o seba narážajú vetvy bez lístia.
V čom je tento deň iný, než všetky ostatné? Veď slnko ani neprešlo cez mračná a už sa stmieva. Ľudia sa ponáhľajú do obchodov kúpiť lieskové orechy, ozdoby na stromček, darčeky. Doma luxujú celé hodiny.
Prečo to robia? Ak sa celý rok cítili dobre tam, kde boli, nemá zmysel meniť to, len pre to, že je písané v kalendári. Naháňať sa.
Pravdepodobne sme zabudli, o čom Vianoce naozaj sú. Máme sa zastaviť. Spomaliť tempo a nadýchnuť sa. V tejto uponáhľanej dobe sa to zdá nemožné.
A predsa. Stojím v strede ničoho, obklopená panelákmi a dýcham. Drobné lúče slnka sa predrali cez mraky a zafarbili ich. Dokázala som to, stojím. Svet okolo mňa sa nedeje. Som len ja a pokoj. Len ja a Vianoce, či akýkoľvek iný deň v roku, akékoľvek obdobie. Nemusím sa ponáhľať.

Vianoce sú sviatky, ktoré môžeme buď milovať alebo nenávidieť. Do ktorej skupiny patríte vy? Ja ich Rozhodne milujem.