Hlboký nádych, výdych. Presne takto som sa rozhliadala, keď som sa prvý raz ocitla vo Viedni. Viete, čo som očakávala, že uvidím? Realitu obalenú bielou glazúrou so zlatým pozlátkom a nádherou starého baroka.
Pohľad na skutočnú Viedeň ma uchvátil. Neviem vám povedať či v dobrom alebo zlom zmysle. Ide o to, že všetko to je nádherné. No pre mňa studená krása. Nevedela som sa vcítiť do atmosféry mesta, dýchať s ľuďmi, počuť ich nevyslovené myšlienky.
Preplnené námestie, má byť neuveriteľne a svojim spôsobom aj je, ale ja si nemôžem pomôcť. Niektoré veci je potrebné cítiť. Bolo ťažké sa usmievať, sústrediť.
Architektúra bola krásna, ale veľmi rýchlo by som sa stratila v jej neprehľadnosti, zmiešanej s modernými nápismi. Často to pôsobilo až vulgárne.
Ako sú rôzni ľudia, tak sú aj rôzne mestá a toto jedno nikdy nebude patriť mne. Nechcem teraz uraziť ani jedného jeho milovníka, ide prosto o rôzny vkus.
Na tejto našej obchádzke sme sa ocitli aj v galérii Albertine. Ja ako výtvarníčka budem asi ťažko vysvetľovať, aký skutočný dojem to na mňa zanechalo. Rozhodne sa tam treba ísť pozrieť!