Dnes poobede som urobila niečo nezvyčajné. Teda divné, už aj na mňa. Postavila som sa do stredu miestnosti a zatvorila som oči. Najprv som len počúvala hluk, ktorý prirodzene vydáva byt plný ľudí, ale neskôr sa vytratil aj ten. Jediné, čo som 'počula' boli sekundy mihajúce sa popri mne ako hurikán. Uvedomila som si, že starnem každým okamihom. Ale to nie je to, o čom by som dnes chcela hovoriť. Keď som ta stála v strede tej izby zistila som koľko ja mám vlastne voľného času. A nie je to len prázdninami!

Času, ktorý by som rada niekomu venovala. Na oplátku by som chcela len späť ten kúsok ničoho naspäť. Vlastne, ako správne nenažraný človek, chcela by som veľký, poriadne hmatateľný, zákonne nepostihnuteľný kus času.

Po tom zhone, pretože sa každý deň niekam ponáhľam. Po tom počítaní hodín, koľko spánku mi ostáva, kedy splním všetky povinnosti, čo budem robiť zajtra, ako dlho mi to potrvá a prídem všade načas sa jediné, pred čím vlastne utekám je čas.

Tak by som chcela zmeniť ten vzorec, obrátiť ho naruby a získať čas, ktorý vlastne mám a nemám.

Viem, že toto boli skôr také tie moje myšlienky, ale občas musí byť aj niečo také. Nabudúce pridám zas niečo o Francúzsku. Love ya all, drahí čitatelia.

Inak mala som meniny, tak si aspoň pozrite moju ružičku :)